Venezia la ricca

DAY 48
--prejdené 397,1 km

Ráno po Míze (10.032,6km)

S obavami ako pokakaný som sadal do sedla, pomalou jazdou som blokoval premávku, o tom nebolo pochýb. Sebaistota po desaťtisícke bola šmahom troch po sebe nasledujúcich pádov tým pádom v čudu.

Časné ráno, často bez času na čokoľvek.

Ako kondenzátor klopného obvodu s mizernou kapacitou som s odporom vybíjal mizériu čo vo mne zostala zo včera.

Jazda nebola konštantná. Často som pre dážď zastavoval. Pred obyčajnou vodou na vozovke som mal odrazu taký rešpekt ako pred šelmou. Bál som sa nakloniť sa do zákruty, aj keď bola cesta suchá. Funkcia závodníckeho náklonu do zákruty bola deaktivovaná. Do paže. Zákruty som nebol schopný prejsť viac ako päťdesiat, aj tak ma vynášalo.

Zastavil som s v obchode Spar a zaraňajkoval si citrónový jogurtáč polkiláč. Ale stále som nebol vo svojej koži. Nefotil som, bol som rád, že som sa technicky viezol.

IPčka (10.192,5 km)

Tankoval som na pumpe IP, čo asi spôsobilo, že došlo k zmene IP adresy blogu a bol pol dňa odstavený. Nefunkčnosti si všimla moja mamina, ktorá webstránku podľa mňa refrešuje každú chvíľu.

Na urazenej vzdialenosti 461,4km Čopraňa skonzumovala 12,34L, pričom spotreba nepresiahla 2,67L/100km. S takým výsledkom som mohol byť iba spokojný. Pumpa IP bola automatická, z čoho som nebol nadšený.

Automat nevyfľusol daňový doklad, tak keby som mal aspoň bez dane, nepoviem ani pol krivého slova. Čo ma však dostalo, všetok interface bol po slovensky, asi podľa karty zvolilo jazyk - super. Takto by to mohlo byť aj v bankomatoch a nie že človek tipuje čo robí, a nie je si istý po vložení PIN kódu, ktoré tlačidlo v cudzej reči znamená potvrdiť.

Dedina Baldaria (10.241,0km)

Dostal som motorkársky pozdrav a lajk od dodávky na zákrute parkoviska, kde som obetoval suchú baguettu, ktorá ma trestala svojou suchotou. Keď mi ostávalo do konca menej ako 7% baguetty, spomenul som si na dve konzervy túne. S otvorením konzervy vyšlo slnko. Správny ťah. Na poslednú baguette som zažil comeback španielskeho atún.

Jazdil som ako Talian po mizerne značených talianskych cestách. Mapa korešpondovala so skutočnosťou tak na 40%. Najlepšie sa mi jazdilo v Španielsku - všetko sedelo na chlp ako na šerbel.

Často sa čas nevyužíva efektívne, často sa časom plytvá  a často nieto času na nič. Človek je mletý mlynom spoločnosti, až kým z neho neostane prach, ktorý vložia do urny.

Ako zvyčajne každý deň aj dnes mi cestu spestrovalo dopravné značenie. Práca na ceste je vyobrazená, ako keby panák kydal hnoj.

Musel som to odfotiť, bez toho som z Talianska nemohol odísť

...Lidl, è per te...

Lidle sa psujú, a ten dnešný bol akási míza. Ale aspoň som si v ňom konečne kúpil polkiláč marhuláč. Nemali však v sortimente fitky. Nie že nemali višňové moje favoritky, nemali žiadne. Bol som sklamaný, na to že ma Lidle prevažnú časť plavieb zásobovali poživňou. Nakupoval som v Lidli a robil zásoby. Volala mi mamina a opýtala sa ma: "Zastavíš sa aj v Benátkach?
Vlastne hej, Benátky, mesto s množstvom kanálov, bolo to v Taliansku - jasnačka, z počutia som vedel, o čo ide.
"A kde to je?" opýtal som sa. Ak by to bolo po ceste, že by som sa zastavil. "Venezia v Taliansku na pobreží". "Venezia? Veď to mám menej ako 16km". Cesta SR-11 podľa mapy, v skutočnosti SS-11, po ktorej som už dlho šiel, smerovala až do Venezie, kde končila. Opať nahodou nejaká atrakcia počas cestovania.

Venezia (10.366,0km)

Pre takých ako ja: Venezia = Benátky. Bol som v Benátkach špenátkach. Prvé moje sklamanie bolo, keď som zistil, že do Benátok vedie cesta po moste. Dva pruhy jedným a dva opačným smerom, a štyri koľajnice pre vlaky. Druhé sklamanie prišlo, keď som si prizoomoval mapu Venezie a zistil, že ich na Čoprani nepobehám, kým sa nenaučí plávať.  A tretie sklamanie vyplynulo z druhého. Na začiatku bolo parkovisko, ktoré som čakal, že bude takmer na 100% platené.

Zadarmo raz darmo, nájdi Čopraňu

Ale aj napriek týmto nevýhodám som nezaváhal, aspoň skúsil ísť tam a aspoň na otočku nazad. Nebola by to výnimka, cez veľa miest som prešiel a môžem povedať, že som v nich bol, aj keď iba na obchvate.

Odkladiako na žuvajdy, nechutné na pohľad, ťažko sa odhodlať prilepiť svoju ak by som mal

Na vstupe za tabuľou Venezia bolo hrozné hromadné parkovisko scootraní a motorkajzní. Preskúmal som to, bolo free, a preto bola motorka na motorke. Nevedel som si predstaviť, že tam zaparkujem opachu Čopraňu. Riskoval som, že ak mi pri zložitom manévrovaní padne, alebo zavadím o okolitú motorku, všetky popadajú ako domino efekt. Nakoniec sa mi to podarilo a s kľudom frajerisa som sa vrhol do spletí kanálov.

Kanál kde som sa vhodil do speti benátskej kanalizácie

Na moste boli špeciálne tabule na lepenie žuvačiek. Videl som to prvýkrát a bolo to nechutné. Niektoré kusy museli mať už pár rokov boli sčernané a popraskané. Žuvačka sa nerozkladá? Tak to musí byť poriadne svinstvo.

Zaujímalo ma ako to vymysleli aby nemali plesne a vlhko, alebo žeby pleseň nemala rada slané vlhko?

Kochal som sa domami vo vode. Prechádzal som naslepo cez kanále po mostoch. Počúval od turistov češtinu: "Hele, podívej jak ten pták plove." Obyčajná čajka na hladine.

Gondola zadara, čistá romantika akatika

Fotil som si zadarmo gondoly, za ktoré si druhí zaplatili. Nebol v tom rozdiel, ja som mal ten istý zážitok ako oni, tí čo sedeli na loďke, akurát som za to nedal ani cent. Raz som si fotil zo schodov k vode odraz na hladine. Prefrčal okolo motorový čln, ktorý narobil také vlny, ze mi očváchalo jednu botu, kým som zareagoval. Našťastie najcennejší suvenír, moje fotky v mobile som zachraní zdvihnutím od hladiny na úkor boty, nedalo sa všetko naraz. Slana voda však celkom rýchlo uschla.

Hladinkový záber, zaplatený mokrou botou

Dal som si taliansku pizzu margheritu a prechádzal som sa po uliciach. Vrátil som sa nazad ľahko. Stačilo ísť s davom tam, kam išlo najviac ľudí. Chcel som sa podobným spôsobom dostať na hlavné námestie, ale nepodarilo sa mi to.

Palo Frajeris, späť na scéne a talianska pizza margherita - bola najlacnejšia :P

Odchádzal som za hľadaním kempfleka, rozhodnutý sa na toto romantické miesto ešte niekedy vrátiť a dovychutnať si ho nad pohárikom vínka pri západe slnka s fotoaparátom na krku. Dal som sa na cestu SS-14.

Calvecchia (10.429,7)

Sliedil som ako svišť. Ochladzovalo sa a prímorské komáre sa nenechali vynukovať. Boli mizerne otravné. Letel som súmrakom ságy štyridsiateho ôsmeho dňa po priamej SS-14ke ako muflón. Križoval som dediny a hľadal vhodnú prístrechu. V dedine Calvecchia pri smetiakoch sa zaskvela zástaveň. Bola to vhodná prítecha. Prešiel som ju, samozrejme, no vrátil som sa po ňu. Zastávka last minute, komáre all inclusive. Nuž, prímorie bolo aj v dedine. Rozložil som sa ako stan samorozkladák. Nedbal som na okolochodcov. Ktorý ma očumovali. Tma hustla a ukrývala ma viac a viac až kým relé v trafostanici nezoplo pouličné osvetlenie. Bol som uličník.

Mal som v paži, mal som zastávkumal, mal som pol fľaše vody. Voda musela vystačiť na umytie zubov, pitie, umytie tváre a rúk a ešte muselo ostať na zajtra doobeda na pitie. No míza...
Vtiahol som Čopraňu pod zastávku, zaplachtoval ju a ľahol si medzi komáre do spacáku k Čoprani, mojej drahej.

--01.08.2016--
by Palko