Lluvia de demostración

DAY 38
--prejdené 251,9 km

Ráno v horách (7837,1km)

...naše cesty sa rozpadajú... sám neviem, kam v živote sa uberať, keď cesta zrazu skončí... a do cesty skočí koniec... ostanem stáť na okraji cesty... podo mnou prázdna priepasť... čím ju naplniť... cesty na okraji sveta a smer na pokraji vyhynutia...

Opustená cesta, príroda opravuje, čo človek skazil

Zobudil som sa zo sna do sna. Ale nebol to sen. Bolo to objatie nepohody. Brrr. Ráno bolo chladené, ako svetlé čapované, priezračne jasné. Jasná obloha. Jasné bolo aj to, že som drkotal zubami. Triasol som sa ako parkinson. Aj osika sa chvela menej. Pozrel som sa na teplomer, nech vidím diagnózu a môžem nasadiť vhodný liek. Bol som na tom horšie, ako som si myslel. Pri 13,4°C som zažíval stav ohrozenia pohody.

Nechápal som, ako to bolo možné pri nadmorskej výške 1054m n.m. Nebol som tak vysoko a nebol som pripravený sa rozlúčiť s teplými dňami. Bol som pod zastávkou, bolo mi zima, všetko bolo vlhké. Bolo poriadne chladno a v bombuli prázdno.

Pri pomyslení na čajokrásnu chvíľu ma akurát striaslo. Tuším už čoskoro príde do módy čajokrásna chvíľa a jej čaro. Rovnako sa priblížila aj spacákova sezóna.

Odtlačil som Čopraňu na chabé slnko, a ukázal sa náš tieň

Najhoršia bola predstava vysadnúť na Čopraňu a letieť uzimený studeným vzduchom. Bol som skrehnutý, za jazdy by som bol skrehnutejší, a najskrehnutejší by som sa kúpal v plánovanom jazere.

Na neistú, časom ohraničenú dobu sa zaplo slnko, a rozsvietilo sa studeným svetlom 3400K.

Časom opustená, prírodou akceptovaná

Chcel som si zabehať na opustenej, nepoužívanej ceste. Bola krásna. Moje zabehanie v snahe zohriať sa bolo neúčelové, po pár metroch som bol zastavený bolesťou v pravej zadnej. Ozvala sa osou poštípaná labka. Po obhliadke labky som zistil opuch. Do pazuchy! Nechcel som, aby sfialovela, a na chvíľu som uvoľnil zovretie španielskej topánky. Opuch expandoval. Hovoril som si, že ešte bude sranda.

Čokoláda v poľutovaniahodnom stave, čokoláda odtiekla a zostali len oriešky

Rabajky pozostávali z fittyčiniek a čokolády, na konzumáciu ktorej nemohla byť vhodnejšia teplota. Pokračoval som po cestisku N-211 v smere na Alcañiz. Podľa mapy som mal vytipované jazero svojím smerom.

Smaragdové jazero (7867,8km) 27°C 707m n.m.

Po zhruba 30km mi bol odmenou pohľad na smaragdové jazero. Yes - smaragdové. Zelená je moja obľúbená farba, takže jazero bolo me gusta.

Odlesk smaragdového zrkadla

Bol som zvedavý, aká vlastne tá smaragdová voda je zblízka. Čopraňu som vhodne odstavil, aby nedráždila zraky okoloidúcich vozidiel. Nablízku nebola tabuľa so zákazmi, a ani som ju nehľadal. Hrnul som sa dolu strmým svahom k vodnej ploche s prekrásnou farbou. Voda bola priezračne čistá a breh jazera tvorili ozrutné kameniská. Hneď na vstupe som mal vodu po pás. Veľmi strmo sa zvažovalo do hlbiny. V hĺbke, kam som dovidel, boli šutre a ryby. Ako bolo potom možné, že voda bola smaragdová, ale v skutočnosti prekrásne čistá. Záhada smaragdového jazera.

Smaragdový palo frajeris, po kúpaní v smaragdovom jazere

Voda nebola príliš ľadová, bola čistá a nie smaragdová ako na pohľad z diaľky. Chvíľu som len tak sedel na kameni a chladil si opuchnutú labu od osieho poštípanca. V krátkosti bez odkladu som sa okúpal. Kým som sušil mokrú hlavu, zobral som sobaos a telefonicky zhromažďoval info "how to" na opuchnutú nohajzňu.

Rozlúčil som sa s jazerom a pri odchode som zistil, že to bola priehrada vodnej elektrárne. Po ceste som hľadal možnosť kúpiť bombulu. Videl som, že na pumpách mali vyložené také veľké, pre domácnosti. Zastavil som na pumpách v Alcorisa a v Calanda, ale bez úspechu, nemali. Pekné dediny, ale nebolo pekné, že nemali to, čo som potreboval. Mal som nazásobené dva a pol balíka cestovín, dve tune, skoro celé balenie taveného syra, rajčinovú omajdu. Mal som blahobyt ale bez bombane som mohol akurát chrúmať neuvarené cestoviny.

Kostol v dedine *Alcorisa* v pozadí s bralom

Šiel som v smere miest: Alcañiz, Caspe, Mequinensa, Fraga po ceste N-211. Užíval som si cestu naprieč divočinou, keby sa mi dačo pokazilo, tak som si mohol pískať, kde nič, tu nič, a to sa mi páčilo na tej ceste. Žiadna civilizácia, len holý dotyk krajiny.

Cesta cez divočinu

Cesta viedla cez zvlnené kopce pahorkatiny a pred Mequinensa cesta zostupovala dolu do ohromne veľkého kaňonu.

Simply, but not so Simply (7996,3km)

V meste Fraga,  do ktorého som vliezol, som hľadal nakupovanisko. Našiel som hypermarket. Nakúpil som v hypermarkete Simply, aj keď to nebolo úplne simply nájsť vchod do obchodu a následne požadovaný tovar medzi širokánskym sortimentom. Bolo to simply obrovské nakupovanisko. Niečo ako na Slovensku Teskáče. Bolo tam od elektra cez domácnosť, záhradu, dielňu až po potraviny. Prešiel som takmer všetky oddelenia, aby som našiel, čo som potreboval. Videl som melóny, ktoré mali namiesto nálepky vygravírovanú embosovanú značku a logo spoločnosti. Neprišiel som na to, ako to dostali na guľatý povrch s laserovou precíznosťou. Špekuloval som, či horúca pečať alebo laser.

Embosované melóny

Kúpil som dve bombácie, mali ich za bombastickú cenu, lebo bola na ne ahora. Potajme som dúfačkoval, že neskôr nastane pri konektivite s horákom zaručená kompatibilita.

Hrdý majiteľ dvoch pequeño bombáňos

Pred potravinami som tradične zajedol netradične suchú bagetu s konzervou atún v oleji. Bola to večera pre istotu, ak by nenastala vhodná príležitosť. Kúpil som si ešte müsli, ktoré mali prestriedať ranné fitky.

Nepohoda last-minute

Vydal som sa na hon kempfleka. Lovím sám, je tak väčšia šanca, že ulovím. Mastil som to preč z Fraga po obchvate A-2 okolo mesta Lleida, ktoré som kompletne a 100% obchvátil.

Moju pohodovú jazdu na love kempfleku začalo znepokojovať mračno nad obzorom. Dažďu viseli nohy a ja som mal relatívne v paži. Bolo to ďaleko a mňa sa to netýkalo.

Búrčisko a slnčisko

Mal som v paži, kým na mňa búrkové mračno mocne nedýchlo. Teplota sa z úcty pred búrkou ponížila o desať stupňov na 18°C. Zobral som cestu LV-7030 a už bez srandy som unikal čo najďalej. Cesta sa brodila v kopcoch kľukatenkami medzi olivovými sadmi a vinicami.

Instantný zbrklý záber na únikovú cestu

Videl som ako obrovské dažďové kvapky kvápali na cestu. It sucks. Doháňal ma pocit, že budem sať. Ušiel som dažďu do dediny Cervià de les Garrigues. To najlepšie ma ešte len čakalo a neminulo. Tušiac nepohodu som odstránil z obatožinenia veci, ktoré by v prípade potreby sali vodu. Obliekol som teplé časti na seba, zakapucnical sa, dal si návleky na nohy. Do paže. Začalo kvápať. V dedine nebolo žiadneho úkrytu, len samé rodinné domy. Žiadna zastávka alebo zastrešený kus asfaltu. Pokračoval som ďalej. Nestihol som opustiť dedinu a už pršalo. Sal som, zosal som. Do prkienka dubového, znechutene som držal riadítka a utieral si brilky boberstajlky.

Ked pršalo, mrholilo, Paliatko sa do nepohody uchýlilo.

Trpiac krásu trpného rodu som sa prizeral, ako som bol sprchovaný. Keby som bol z cukru ako kocka,a to kocka rozhodne nie som, a z cukru tiež nie, sladko by som sa roztopil na jazyku asfaltky.

Sprchovaná cesta

Ničil ma dážď. Unikal som, ale nie dosť statočne a už zbytočne. Keď zábava gradovala a kvapky dažďa radostne cupitali na asfalt tak, že sa tvorili klobúčiky, musel som zastaviť. Jazda nebola možná. Neslušnú situáciu komplikovalo všetko, čo sa v daný moment nachádzalo poblíž. Silné návaly vetra sprchovali Palka na asfaltovej vani. Nechcel som sa nechať vysprchovať oblečený.

Pohľad na provizórium na figu borovicovú

Vynaliezavosť ma neopustila a dopustila riešenie. Stočil som motorku do valu pri ceste pod borovicu. Schmatol som plachtu Čoprane, bez opýtania som ju zahákol o pravé zrkadlo a na druhom konci cez dieru v plachte o fľašu na obatožinení. Tretí bod s háčikom som zahákol o konár sosny. Vznikla tak provizórna trojuholniková prístrecha útecha.

Interná konštrukcia Interný face, Pala Frajerisa

Teraz mi pripadalo ako luxus, že som spal predošlú noc v zastávke, aj keď nebola šanca na dážď. Kvočiac pod plachtou, ktorá ako válov zberala vodu, som sledoval vzdialený paradoxný západ slnka. Vysmievalo sa mi, to bolo jasné. Marha, sa mu svieti, keď na neho neprší. Bočné steny som nemal, tak vietor nedbal a fúkal na mňa vodu aspoň zboku, keď zhora nemohol.

Čistokrvný výsmech slnčiska

Zrazu ako tam kvočím ako slepica, počujem inú tóninu dažďa. Pozrel som sa pod seba - nie, nezbieral som vajce, znášal som pohľad na biele hrudky ľadu. Boli to krúpy. Bitý krúpami som mohol mokro skonštatovať, že som sa stal obeťou krupobitia.

Bitka od krúpov Krúpa o rozmeroch hrachu

Ta tvoju krupicu, myšlienky besneli. Kompletne povrchovo mokrý som premýšľal a pohrával sa s predstavou noci, ktorá sa ma chystala objať. Díky za ty dary. Zostal som na to sám, schytal krupobitie a zostal bez zastávky. Slnko sa schovalo od hanby za svoj krutý výsmech.

Keď prestalo pršať, mokrou rukavicou som zotrel zo sedane vodu, ako by nebolo jedno, či budem sedieť v mokrom alebo vlhkom, vylial vodu z plachty a zroloval som ju na Čopraňu, a pokračoval som v nádeji, že v dedine o 15 km nastane útecha v zastávke.

Asi po dvoch kilometroch som natrafil na vinársku chatku s prevalenou stenou. Bol som zhruba 5 km od Cervià de les Garrigues na ceste "Castelldans Cervià".

Chajda drnová 18,7°C (8089,0km)

Entrada bola rozbúraná stena. Vošiel som dovnútra. Privítalo ma seco. V predsieni boli kamene z rozvalenej steny, drevené vráta a zem pokrývala slama. Bolo tam sucho a teplo. Viedli odtiaľ dvere bez dverí do akejsi hladomorne. Tam bola iba slama a válov ako kamenné umývadlo. Všade som videl myší tic-tac. Čopraňa nemohla ísť pod strechu predsiene, lebo myši by mi zaúčtobali poplatok za noclah v naturáliach. Na zásoby potravy som bol háklivý. Čopraňu som prikryl na noc plachtou obďaleč a sám som so spácokúlou vošiel do suchých priestorov hladomorne. Na večeru už nebolo pomyslenia trúsiť v hladomorni \by sa zbiehali nyši, no to iste. Rozložil som spácu, očistil zuboradie. Veci som zavesil na háky, ktorými bola kamenná klenba žalára vybavená. Pred spaním som všetky veci impregnoval repelentom, aby to nelákalo hlodavce hryzkať mi karinor-nepremok. Unavený dňom, zosatý nadmieru som sa povyzliekal z mokrého. Vyštípaná noha ma svrbela a mal som ju spuchnutú ako hobit.

Čongála bola spuchnutá ako hobitia noha

Ľahol som na mäkký slamený podklad. Blaaaho, to bola pohoda, pohodička. Vďaka Bohu za tento prístrešok. Buenas noches.

--22.07.2016--
by Palko