Ako sa to začalo

Ako sa začalo moje cestovanie? Je to dlhá cesta ktorá si vyžiadala dlhý príspevok. Začal by som zdanlivo úplne odveci. Začiatky bývajú odveci, ale stojí to zato. Tak je to zo všetkými vzťahmi a nebolo tomu inak ani so Simonkou.

Nikdy ma ako chalana nezaujímali autá či motorky. Ani jedno ani druhé so mnou nepohlo. Ich vzhľad a výkon vo mne nevzbudzovali obdiv.

To čo ma vtedy zaujímalo boli ťažké stroje, bagre, a hlavne vlaky. Ťažká mechanika, hydraulické ramená, výrobné roboty. Od toho bol len malý, krôčik k voľbe strednej školy. Bol som pozrieť elektrotechnicú a strojnícku strednú školu.

Nevedel som sa rozhodnúť obe boli zaujímavé. Nakoniec som sa musel rozhodnúť a rozhodol som sa pre strojnícku, kam ma zlákala príjemná vôňa strojného oleja v dielňach. Moje zameranie bol odbor mechatronika, ktorý je kombináciou elektrotechniky a strojníctva. Ich prepojenie sa volá automatizácia. Ako na mieru pre mňa.

Počas štúdií na strednej škole som sa stal jediným v triede, ktorý som si neurobil vodičák keď nastala podľa veku na to príležitosť. Nie pre to, že by som na to nemal, nemohol, rodičia ma chceli podporiť, ale ja som nejavil záujem, nechcel som - veď na čo? Auto sme aj tak nemali.

Nezáujem o vodičák pretrvával. Videl som u rodičov, že auto ani vodičské oprávnenie nepotrebovali. Takto presvedčený som zostal až do momentu keď som po prvom semestri zanechal štúdiá na vysokej škole.

Začal som brigádovať ako skladník v nemenovanej kozmetickej firme. Začalo sa to tým, že po pol roku vo firme mi šéf navrhol aby som si aj spolu s kolegyňou urobil vodičák. Časovo nás podporoval, aby sme sa vedeli uvoľniť na jazdy. V marci roku 2012 sme si podali prihlášky do autoškoly. Dňa 08.10.2012 som získal vodičské oprávnenie B a začal voziť tovar pre firmu na služobnom aute. Nedlho na to som donútený okolnosťami musel z firmy odísť a nájsť si skutočnú prácu. Firma redukovala zamestnancov.

ScootraňaBoh ma viedol a našiel som miesto technika na plný úväzok vo firme zaoberajúcej sa predajom batérii. Tamojší obchodný reprezentant Maroško, bol motorkár. On zohral prvý míľnik na ceste k cestovaniu. Zvykli sme sa rozprávať o jeho motorke. Vypytoval som sa ako mám zvykom, klásť ľuďom okolo seba veľa často otravných otázok, hlavne z ich pohľadu. Po roku som začal uvažovať nad nejakým približovadlom a voľba padla na skúter. Voľba vyzerala čo do ceny a spotreby ideálna. Unavovalo ma predražené čakanie na zastávkach mestskej hromadnej dopravy, nekomfortné mačkanice v zaparených letných dňoch. Predo mnou stála otázka, mám na to odvahu kúpiť si scooter? Keď Maroško videl môj záujem o vec pomohol mi nakoniec vybrať scooter, kúpil ho, doviezol z Nitri a vybavil papiere okolo toho. Z toho som mal najväčsie obavy, z papierovačiek. Proste mi pomohol a zároveň rozšíril rady motoristou na cestách. Takže veľká vďaka Maroškovi. Pamätám sa na slová ako mi hovoril: "keď ti zachutí budeš chcieť motorku". Samozrejme, že som mu neveril, bol som presvedčený, že viac už nepotrebujem. Skúteru som dal meno Scootraňa. Po roku vozenia sa, sa jeho slová naplnili.

Môj predchodca Jardo, na miesto ktorého som nastúpil ako technik bol druhým z míľnikov na mojej ceste cestovať. Skamarátili sme sa, a vybudovali špeciálne kamarátstvo. Boli sme v kontakte aj po jeho odchode z firmy.

Za rok som na scootraňi najazdil neuveriteľných 5900km v okolí Blavy. Vozenie kedy chcem a kam chcem, v krátkom tričku v horúcich dňoch stálo za to. Jardo mal už vodičák na motorku, ale motorku z nejakých záhadných príčin nevlastnil.

Tuším aj Jarda nakopla scootraňa a začal zvažovať motorové približovadlo. Tu prichádza jeho úloha ako míľnika. Neuvažoval nad skútrom ale nad malým motocyklom. Zrodila sa vo mne túžba vlastniť motorku a cestovať s ňou. Od leta, teda polovice roku 2014 Jardo opäť narukoval do služieb Baterkárne ako závozník a výpomoc mne pri zákazkách. Boli sme spolu takmer každý deň. Počas robenia zákaziek sme viedli dlhé, siahodlhé a pre netechnicky založeného človeka nezáživné rozhovori o motoroch, ich konštrukcii a spotrebe, špekuláciách čo sa oplatí. Získaval som rozhľad o možnostiach na dvoch kolesách. Praktické rozhovory s elektrotechnikom Jardom, ktorý vedel o motoroch paradoxne viac ako ja strojár.

Cez dieselov motor, benzínový dvoj a štvortakt, som získaval prehľad o veci. Postupne som sa od neho dozvedel o motocykli nemeckej výroby z osemdesiatych rokov minulého storočia. Kvalitné motorky z východného bloku DDR značky SIMSON. Jardo si kúpil simsona. Bolo len otázkou kedy si kúpim aj ja.

Presne si to pamätám, písal sa 29. september 2014 keď som dostal inšpiráciu od kamaráta Mira. Miro zohral tretí míľnik na mojej ceste k cestovaniu. Poslal mi článok ako jedno dievča z Česka išlo na motorke do Kyrgyzstánu (13.000km). Zaujalo ma to. Išla sama a na motorke. Táto inšpirácia bola ako škrtnutie zápalkou. Zapálila moje zapálenie cestovať. Toto odhodlanie vo mne postupne dozrievalo a rástlo.

Od vtedy som začal plánovať cestu na motorke. Bol som rozhodnutý ísť aj sám. Stalo sa mojím snom zažiť dobrodružstvo. Cesta za dobrodružstvom ako cesta dospievajúceho muža, cesta odvahy a skúška dospelosti. Ísť cestu ako cestu na motorke, ktorá ma zmení.

Takže od septembra roku 2014 ma oslovilo cestovanie. Bolo jasné, že pôjdem a urobím pre to všetko potrebné aby som si splnil čerstvý sen. Zmocnil sa ma duch slobody cestovania. Rozhodnutie cestovať sa umocnilo a vyšpecifikovalo na cestovanie po Európe. S týmto súviselo rozhodnutie zanechať prácu a vyraziť si na „prázdniny“ s vetrom vo vlasoch a motorkou pod sedadlom.
Veľa hlasov ma odhováralo, že to nie je správne rozhodnutie, ale našli sa aj také, ktoré mi hovorili aby som cestoval a plnil si sny, kým som mladý a bez záväzkov.

Začal som systematicky sledovať na internete inzeráty motoriek hlavne SIMSON S 51 Enduro pretože ako najjednoduchší a výzvy najschopnejší sa ukázal motocykel Simson z čias DDR.

Simonka

Tá pravá motorka na celý život sa pre mňa našla pri Nových Zámkoch. Tiež ročník 1990 ako ja. Akoby sme boli stvorený / vyrobený jeden pre druhého. Dňa 25-10-2014 som si šiel pre ňu a získal si ju a ona si získala mňa. Bola to láska na prvý pohľad. Nemusel som jej kupovať zlatý prsteň, bola rozhodnutá že ho nepotrebuje, že aj tak pôjde so mnou všade tam kam ja. Našiel som tú pravú s ktorou som sa rozhodol kráčať Európou po boku. O päť dní sme na polícií uzavreli sňatok a stal som sa jej právoplatným majiteľom. Dal som jej meno Simonka.

Motorka bola pojazdná ale nie v top stave ako by som si prial. Ale kedže láska všetko prekoná a nakoľko STK Simonke končila v decembri 2014, rozhodol som sa urobiť kompletné lekárske vyšetrenie formou hĺbkovej a komplexnej GO (generálnej opravy). Nasledovné video bolo natočené po generálnej oprave.

Zistil som, že ani voziť som sa nemohol nakoľko na daný motocykel bol už potrebný vodičák typu A. Na Slovensku by sa zrejme na tom ešte voziť nejako dalo, ukecal by som to že som nevedel ale v zahraničí isto nie. Takže plány sa pomenili. Rozhodol som sa urobiť si vodičák na neobmedzenú motorku. Tým sa cestovanie posunulo o rok, počas ktorého som si zaumienil ako dôkaz svojej zručnosti motorku sám rozoberať a zložiť.

Prihlášku na vodičák som nedočkavo podal už v januári 2015. Zaplatil som kurz 23.03.2015 a prvú jazdu som mal 09.05.2015 o druhej hodine poobednej. Skúšky som úspešne zložil 19.08.2015 čas 8:24 odovzdanie testu. O 9:55 som mal odjazdené a úspešne zložené skúšky na motorku veľké A, na Áčko ako sa hovorí medzi študentami. Tak som naplnil predsavzatie mať vodičák na veľkú motorku. Krásneho dňa, 25.08.2015 ráno o 07:34 sa odohralo slávnostné prevzatie vodičského oprávnenia na veľký motocykel.

spoločná fotka so Simonkou po GORenovácie mi zabrali celý rok 2015 a prvý kvartál roku 2016. Motorku som úspešne dokončil. Trvalo to dlho pretože som sa Simonke venoval popri práci, teda zakaždým po robote a cez víkendy. Prakticky všetok voľný čas sme trávili na garáži spolu. Nemal som toľko času ako by som potreboval čo ma ešte väčšmi utvrdilo v rozhodnutí vypovedať zo služieb baterkárne, tak raz a navždy ukončiť túto epochu, ktorú som nazval trojročicou otroctva.

Toto predsavzatie zakončiť pracovný pomer som zahájil podľa plánu. Výpoveď som mal naplánovanú na koniec januára 2016 a teda tak aby výpovedná doba plynula ešte dva mesiace začínajúc prvým februárom (pondelok) a končiac posledným pracovným dňom marca (štvrtok). Tie dni si dobre pamätám.

Spočiatku sa mi zdali dva mesiace predo mnou na hony vzdialené ako more času. Ale tie šíre moria času, po ktorých som sa mal plaviť na mňa ešte len čakali. Po prvom mesiaci po výpovedi mi začalo dochádzať, že ešte dve výplaty a budem bez príjmu. Zvláštny pocit. Trochu nepríjemný ale v porovnaní s odhodlaním, ktoré vo mne horelo to bolo nič.

Písal sa 27. Marec 2016 a ostávali ešte tri pracovné dni. Každý deň som úpenlivo čakal na vyslobodenie z pracovného pomeru, ktorý mi stál v ceste cestovať. Taktiež som čakal na vyššie teploty, ktoré neprichádzali.

Dňa 30.03.2016 som si po siedmich mesiacoch ostrihal bradu. Musel som aby som sa mohol zmeniť. V tej brade sa však ukrývali kusy, nie, žiadne omrvinky ktorých by mi bolo ľúto, ukrýval sa tam malý kúsok histórie. Kus mňa, odhodlanie vzdať sa istoty zamestnania, dať výpoveď... V brade bolo vpísané to kým som bol, a tak som ju oholil aby som sa mohol stať novým človekom. Novým človekom, mužom. Mužom, na ceste po Európe, mužom na ceste k Bohu.

Posledný deň v práci. Písal sa štvrtok 31.03.2016, ktorý som ukončil pár minút pred koncom pracovnej doby prípitkom šampanského, ktoré som sám kúpil. Vtipný zážitok nastal, keď som stál za stolom, v pracovnom plášti, a pozrel som sa na hodiny. O dve minúty bolo pol piatej. O dve minúty vyprší zamestnanecký pomer v baterkárni a budem slobodný! O stodvadsať mizerných sekúnd začnem nový život. A bolo to. Odovzdal som kľúče a odišiel. Bol to štvrtý míľnik na ceste k cestovaniu.

By Palko